Drahy dennicek! 10. jula 2001

Predvcerom som priletel lietadlom do New Yorku. Cesta bola nanajvys zaujimava. Vo Schwechate na letisku bolo sialene vela ludi. Podla otca chceli ist vsetci na Malorcu. Stretol som tam, este s rodicmi, nejakych Cechov. Nakoniec vysvitlo, ze jedna Ceska leti so mnou do New Yorku, a ze este nikdy v zivote neletela a nevedela, ze co a ako a hrozne sa bala, (aby ju snad nezjedli.) Tak sme sli spolu dnu cez vsetky kontroly a do lietadla a tak. Ale zial, v lietadle sme sedeli daleko od seba, takze sme sa pocas cesty vela nerozpravali.

Ja som sedel v strednom rade v ulicke. Vedla mna bola americka rodinka, takze som sa dokonale nudil. Nastastie sa v lietadle dala pocuvat hudba, pozerat filmy ..., takze to vlastne az take hrozne nebolo. Letusky boli mile a na kazdeho sa usmievali (asi firemna politika).

Obed nam dali asi hodinku po odlete (trochu sme kvoli nejakym chybajucim pasazierom meskali). Bol az na pocudovanie chutny. Pre zmenu, hodinku pred pristatim nam dali zase nejake jedlo.

Este pocas cesty nam rozdali nejake tlaciva pre colnikov. Tak som im pravdivo vyplnil, ze nic nepasujem a tak.

Kontrola na letisku prebehla pomerne hladko. Jedinu zabavu mala ta spominana Ceska s batozinou. Ona totiz mala pozicany kufor a ako sa ukazalo, nevedela, ci je modry alebo zeleny, takze ked batozina kruzila na pase asi uz polhodinu a vsetci uz boli prec, ona, chuda sa tvarila dost zufalo. Nevedela, kde ma kufor, co sa stalo, ci jej ho snad zabudli. (Vtedy som si spomenul na ocove slova, ze asi 5 promile batoziny letecke spolocnosti stratia. To som jej chcel vtedy povedat ako dobry vtip, ale som radsej zhatal.) Nakoniec jej, chudatu, dotieklo, ze ten modry kufor, co tam uz polhoinu kruzi, je jej a bola razom stastna. Presiel som colnou kontrolou a viac som ju uz nevidel.

Martin s Luciou ma odchytili hned, ako som vysiel von a uz ma tahali von na bus a na metro. Bolo to take rychle, ze kulturny sok som ani nestihol zazit. Pomalicky som sa zoznamoval s okolim. Prva vtipna vec boli listky na metro. Oni, amici, maju radi jednoduche riesenia, takze listky nemaju, ale maju mince specialne na metro. Vyzeraju ako jednocentovky, lenze maju v strede dierku. (Zo stanice metra sme zavolali domov.)

Odviezli sme sa do hostla (www.centralparkhostel.com). Zaplatili sme, zlozili sme si veci a sli sme sa prejst. Ako sa ukazalo, Manhatan je na orientaciu bolestne trivialny. Zadavuju sa suradnice -- Avenue a Street, etse aj Central Park je presny obdlznik. Jedine trochu zaujimave z hladiska topologie je Broadway, ktora snad ako jedina ulica ide sikmo durch cez cely ostrov.

Nasledujuci den (t.j. vcerajsok) mal byt a aj bol najrusnejsim. Rano sme sa odviezli na juh do centra. (Otazka je, co je to centrum.) Sadli sme do prveho MacDonalda a jedli. Schvalne hovorim jedli, pretoze sme sa vlastne poriadne nenajedli, pretoze, ako sme zistili, cokolvek mensie ako Big Mac je malo. No ale co uz.

Potom sme sa vybrali flakat. Najskor sme len tak chodili po Broadway a nasavali atmosferu. Nakoniec sme zabludili az k Empire State Building -- to je taky velky mrakodrap postaveny este davno pred vojnou. Verejnosti pristupny za $9. Totalne skvele boli vytahy. Desat poschodi prefici zhruba za jednu sekundu. Zhora z mrakodrapu je krasny vyhlad na Manhattan, ostantne mrakodrapy a more s lodkami, dokonca vidno aj Sochu Slobody.

Potom sme este kus pochodili po Broadway, nasli metro a zaviezli sa az na Juzny koniec ostrova k moru. Tam sme si kupili listky na lod na Sochu Slodody. Su tam neuveritelne davy. Lod ide kazdych 20 minut a vojde sa na nu asi 400 ludi. Tak si mozete zratat ten naval. Ostrovcek je pomerne malicky s peknym vyhladom na vsetky tie mrakodrapy. (Myslim, ze vsetky tie pohladnice NY su fotene odtialto.) Vnutri v soche sa da ist, lenze tam uz nikoho v ten den nepustali, tak sme vysli akurat tesne pod jej nozicky. (Aby ste si ale nemysleli, len postavec ma takych desat poschodi. Samotna socha asi dalsich desat.)

Potom sme sli pozriet World Trade Center, Wall Street a najroznejsie mrakodrapy. Nasu put sme zakoncili v Knihkupectve Borders. Bolo vacsie ako Carrefour v Bratislave a malo tri poschodia. Chceli sme tam kupit nejake pekne knizky z programovania, ale v podstate tam nic nemali. (Aj ked tam toho mali pozehnane.)

Dnes sme vstali, odlozili ruksaky v hostli a bezali na Luciino prianie do Metropolitan Museum -- cosi ako narodne muzeum v Bratislave na nabrezi lenze 10-krat vacsie. Sice som dopredu hovoril, ze nas to nebude bavit, ale co uz. Asi o pol jednej sme to zapichli.

Potom sme sli naspat do hostla zobrat ruksaky. Odviezli sme sa na autobusovu stanicu. Tam sme sadli do Burger King a nazrali sa do popupuku. O 14:30 nam siel bus do Ithacy... (Viac neskor. Idem spat.)